Expedícia Rysy 2017

     Po vlaňajšom úspešnom výlete Drietomanov do Vysokých Tatier s výstupom na Kriváň bolo rozhodovanie o pokračovaní v novej tradícii jednoduché. Ani s výberom cieľa nebol problém – starosta obce Jaroslav Mego už krátko po krivánskom výstupe avizoval, že ďalším vrcholom, ktorí Drietomania zdolajú, budú Rysy. Záujem o výlet bol veľký. Začiatkom letných prázdnin sme začali po prvých oznamoch v miestnom rozhlase zapisovať záujemcov a dokonca ani nemalo zmysel robiť reklamný plagát, nakoľko už zakrátko bolo záujemcov viac, ako bol počet rezervovaných miest na prespanie v chatkách. „Ktosi“ prišiel s nápadom, že sa niektorí vyspia aj v stanoch – neviem, aké argumenty starosta používa, pravdou však je, že postupne som presúvala na všetko pripravených pánov z chatiek do stanov a chatky som mohla zapĺňať dámami, ktoré sa chceli zúčastniť tejto akcie. Okrem toho boli samozrejme zmeny v súvislosti s nepredvídanými okolnosťami či ochoreniami a tak v konečnom dôsledku napokon išli všetci, ktorí ísť chceli a mohli.

     Odchod z Drietomy bol v piatok poobede - cestou večera v motoreste Rieka pri Šútove; večer príchod do autokempingu v Tatranskej Štrbe; vybavenie ubytovania s prežitím šoku, že síce nemajú voľný počet väčších chatiek, ako sľúbili, ale našťastie bolo voľných viac menších chatiek a tak rozdelenie do chatiek sprevádzalo aj presviedčanie troch na všetko pripravených pánov, že sa nemusia až tak veľmi obetovať a rozkladať stan, ale môžu využiť všetok komfort, ktorý chatka v autokempingu ponúka; starostove zbytočné hľadanie schovanej batožiny; zraz v reštauračnej miestnosti, predstavenie známych osôb starostom - neznámi sa museli predstaviť sami; družné debaty; postupný rozchod do chatiek a stanu; spánok v rozmedzí 2 – 7 hodín – ako sa komu podarilo.

     V sobotu ráno niekoho budil budíček, niekoho denné svetlo, chrapkanie alebo štuchanie spolubývajúceho, niekoho ponuka na jeden (a vôbec nevadilo, že ponuka bola adresovaná inej osobe). Vo väčšom či menšom zhone sme sa poumývali, väčšina rýchlo naraňajkovala a o 7:00 sme vyrážali každý za svojím cieľom. Ako prví autobus na Štrbskom Plese opustili tí, ktorí sa rozhodli ísť na Rysy zo slovenskej strany, prípadne mali iný cieľ.

Tu si dovolím malú vsuvku o tom, čo sa môže diať v organizme človeka, ktorý má prevažne sedavé zamestnanie a potom sa zrazu len-tak vyberie na túru. Zo začiatku sa nedeje nič, človek si len tak vykračuje, veď chôdza býva pravidelne, aj behanie po schodoch nie je úplná neznáma a tak je organizmus chvíľu ticho. Potom mu však docvakne, že toto bude niečo zložitejšie a začne zisťovať, kde by aké sily vyhrabal, pretože na toto nie je zvyknutý! Ale kde? Hlava dáva najavo, že síce je ochotná všetko riadiť, ale potrebuje k tomu energiu a aby všetci brali jej slová vážne, občas sa zatočí, súbežne krvný obeh vysiela výhražné signály o nedostatku kyslíka (ktorého je okolo, paradoxne, neúrekom). Žalúdok nadáva, že od rána maká na narýchlo zhltnutých raňajkách a má roboty viac ako dosť, pečeň upozorňuje, že sa spamätáva zo včerajška a tak s ňou dnes netreba počítať, ďalšie orgány sa tvária, že neexistujú, pľúca nestíhajú nič nekomentovať a len sa snažia spracovať všetko, čo do nich prichádza, obličky sa pre istotu tvária, že nič nerobia, aby nebolo treba .... ale čuduj sa svete, organizmus to nakoniec zariadi, všetko akosi zosúladí, nohy prejdú na automatický režim a človek si po niekoľkých minútach krízy začne cestu užívať a kochať sa krásou, okolo ktorej prechádza.

No ale naspäť ku skupine, ktorá nabrala kurz Popradské pleso. Všetci sme si pri plese vychutnali kávičku a pobrali sa ďalej k rázcestiu Nad Žabím potokom, odkiaľ jedna partia smerovala na Chatu pod Rysmi a Rysy, druhá k Veľkému Hincovmu plesu. Už čoskoro sme všetci pocítili, že predpovede o vetre sa naplnili a bohužiaľ, sila vetra bola dokonca o dosť väčšia, ako sme očakávali. Nehovoriac o oblakoch, ktoré sa len lenivo prevaľovali okolo vrcholov a nie a nie odtiaľ vypadnúť.

     Veľké Hincovo pleso vo výške 1946 m n. m. bolo vidieť celé, napriek našej túžbe leňošenie či nebodaj opaľovanie pri ňom nehrozilo, pretože aj keď je tam veľa veľkých skál, pri žiadnej z nich sa nedalo nájsť útočisko pred všadeprítomným vetrom. Takže sme rýchlo urobili dokumentačné fotky, pri neustálej kontrole, aby niečo neuletelo, sme si prezliekli prepotené tričká, niečo malé zjedli a vyrazili na spiatočnú cestu. Až niekde o dosť nižšie sme našli miesto, kde sa dalo v závetrí odpočinúť.

     S vetrom bojovala aj partia, ktorá smerovala na Rysy zo slovenskej strany. Túžobne vyhliadaná Chata pod Rysmi sa nakoniec ukázala, bola však taká preplnená, že bolo náročné nájsť si kúsok miesta a v akom-takom pokoji si oddýchnuť. Niektorí prehodnotili svoje sily a uspokojili sa „iba“ s výstupom na chatu vo výške  2250 m n. m. Ostatní pokračovali ďalej. Na krásne výhľady museli zabudnúť, zadosťučinením bol samotný výstup na Rysy vo výške 2503 m n. m. Náročnejší o fakt, že napriek nie celkom ideálnemu počasiu tu bolo veľa podobne sa snažiacich turistov. Ale všetci to zvládli, rovnako nahor i nadol po svojich.

Najťažšiu cestu mali od rána pred sebou tí, ktorí sa nechali doviezť na poľskú stranu do Lysej Poľany, odkiaľ vyrazili pokoriť tento tatranský končiar. Niektorí využili príležitosť trochu síl ušetriť a prvú časť trasy, ktorá vedie po ceste až k Morskému oku, sa odviezli na kočoch. Odtiaľ všetci pokračovali po vlastných. Táto partia si cestou ešte užívala celkom pekné počasie, možno len tušiac, čo ich na vrchole čaká. Predtým museli zvládnuť prudké stúpania, mnohé reťaze a doslova zápchy na nich. Silným hnacím motorom bolo vedomie, že ak sa niekto otočí a nevráti cez slovenskú stranu, bude si musieť cestu späť na Slovensko riešiť sám. Našťastie, nikto nemusel. A dokonca nechýbali ani úsmevné príhody – určite pamätným zostane príbeh, ako si jeden účastník našej výpravy prezliekal kraťasy priamo na Rysoch, kde mu ich vietor priam „vytrhol“ z rúk a nebyť pohotového zákroku poľského turistu, ktorý ich vo vzduchu turistickou palicou zachytil, dodnes by zdobili niektorý tatranský štít.  

     Výstup hore, zostup dole – čas ubiehal všetkým rýchlo, pôvodne jedno plánované miesto stretnutia sme zmenili na dve – najskôr sa nalodili tí, ktorí ešte za svetla zišli na Štrbské pleso a potom sme vyrazili k zastávke Popradské pleso, dúfajúc, že tam budú všetci ostatní, ktorí po zotmení schádzali od Popradského plesa po asfaltke. Boli. A tak sme všetci unavení, plní zážitkov, spokojní so svojimi výkonmi vyrazili na ubytovanie.

     V nedeľu akoby Tatry chceli odčiniť sobotňajšie zamračené počasie. Ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa. Všetci sme si vychutnali raňajky na lavičkách pred chatkami, pobalili veci a nabrali kurz opäť na Štrbské pleso. Komu sa málilo turistiky, ten sa vybral na Solisko pešo, väčšina sa nechala vyviesť lanovkou ku chate a odtiaľ vystúpila nad chatu, kde sme všetci prijali pozvanie starostu na kávičku s bonusovým výhľadom. Samozrejme, našli sa nadšenci, pre ktorých ani Solisko nezostalo nepokorené. Cestou späť sme ešte kúpili nejaké tie suveníry, nalodili sa na náš autobusový koráb a spokojní s prežitým víkendom vrátili sa do našich domovov.